Ak fotím poležiačky na dráhe, tak toto je zvyčajne posledný záber a uhnem. (dávam ho ako ilustračný, nie je to zrovna vrchol fotoumenia a nejdem teraz hladať dobré) V Bratislave je potom medzi mnou a koňmi umelohmotná bariéra (čiže ma delí jeden meter od koní), tá oddeľuje obe dráhy, vnútornú a vonkajšiu. Pôvodnú drevenú už pred rokmi zamenili za tieto ľahké umelohmotné, lebo sa stalo, že kôň narazil a prepichol sa s tým drevom. V Brne som na dráhe, alebo vedľa dráhy a v Budapešti na dráhe. Toto je individuálne, lebo veľa závisí od predpisov, ako aj od toho, že kde a ako vychádzam s vedením. V Prahe sú veľké obmedzenia a ani sa mi tam dobre nefotí, svoje prekvapenia chystám na tohtoročnú Veľkú Pardubickú. Už som dávnejšie písal, že kým beží všetko tak, ako má, tak to nie je nebezpečné pre človeka, ktorý pozná dostihy a kone. Problém zvyčajne nastane na veľkých podujatiach, keď príde fotograf, ktorý toto bežne nefotí. Môže byť neviem ako vybavený a zručný, ale je reálnou hrozbou pre kone, jazdcov ako aj svoje okolie, zažil som to na nejedných pretekoch. Pravidlá sa sprísnili od smrti nemeckého fotografa niekedy pred rokom. To, že kde má stať fotograf je veľmi individuálne a dokonca to závisí aj od samotných koní v tom ktorom dostihu a týka sa to aj iných jazdeckých disciplín, ako je parkúr, voltíž a podobne. Treba poznať dráhu, vedieť, že ako sa pobežia tie, ktoré dostihy a netreba zabúdať, že nik nečaká a máte iba jeden pokus...:)