Nahrajte fotku z vášho zariadenia

Magistrát si cti bolševikov!

Maďarská sovietska republiku čiže Maďarská republiku rád bol síce pomerne krátko trvajúce štátny útvar, existujúce od 21. marca do 1. augusta 1919, no zďaleka nie nevýznamný, lebo po boľševickom Rusku to bola druhá republika sovietskeho typu v Európe. Ak by sa ju podarilo udržať, ba rozšíriť, mohol komunizmus opanovať celú strednú Európu už krátko po prvej svetovej vojne, teda zhruba o štvrťstoročie skôr. A nielen to, mohol tak ovládnuť celý európsky kontinent, čo bol napokon plán prinajmenšom významnej časti vtedajšieho boľševického vedenia v Rusku. Ako ale došlo k tomu, že sa v Maďarsku chopili moci boľševici? Maďarsko sa po prvej svetovej vojne a po rozpade Rakúsko - Uhorska dostalo do hlbokej vnútropolitickej krízy. Nekontrolovaná inflácia, nedostačujúci ubytovacie kapacity, obrovská nezamestnanosť, nedostatok potravín a uhlie, to všetko ďalej oslabovalo ekonomiku krajiny a naopak podporovalo všeobecnú nespokojnosť a protesty. V októbri 1918 bola na základe tzv. Astrovej revolúcie ustanovená demokratická, ale značne nestabilná koaličná vláda. Spoločenské vedomie v Maďarsku navyše poznamenal trpký pocit vojnovej porážky, ktorá priniesla aj významné územné straty (v rozsahu 2/3 územia niekdajších Uhier) v prospech novo vznikajúcich nástupníckych štátov - Československa, Rumunska a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskoršie Juhoslávie. V krajine s tradíciou vypätého nacionalizmu sa tak vytvárali podmienky pre nebezpečnú kombináciu sociálneho radikalizmu s úsilím zachovať predvojnovú integritu "svätoštefanskej koruny", teda predvojnového Uhorského kráľovstva. Ešte 8. marca 1919 prijala maďarskej vláda tzv. Zákon o Slovenskej krajine, ktorým začlenila Slovensko do svojej právomoci. Gróf Misály Károlyi, liberál a prezident novovzniknutého Maďarska, sa domnieval, že jeho krajina bude nakoniec ušetrená veľkých územných strát. Ale 20. marca 1919 mu plukovník Vyx, šéf Dohodovej misie v Maďarsku, odovzdal nótu Dohody s určením demarkačnej línie. Nová línia znamenala, že sa Maďari musia stiahnuť o 50-80 km a že Slovensko, Sedmohradsko a Chorvátsko sú pre nich definitívne stratené. Károlyi sa rozhodol hrať "vabank" - zmenil zo dňa na deň prozápadnú orientáciu krajiny na orientáciu východnej a odovzdal vládu ľavici. Sám tento krok zdôvodňoval takto: "Len čisto sociálnodemokratická vláda môže udržať pokoj v krajine. Skutočná moc bola rovnako už niekoľko mesiacov v rukách organizovaného robotníctva. Ak nechceme splniť vražedné podmienky dohody, potrebujeme jednotné vojsko. ... Západné orientácia, politika, vybudovaná na Wilsonovi, definitívne stroskotala. Potrebujeme novú orientáciu, ktorá nám zaistí sympatie robotníckej internacionály. ... Nová sociálnodemokratická vláda bude musieť uzavrieť spolok s komunistami, aby v krajine nevznikal neporiadok a ťažkosti, kým sa podarí tento boj na život a na smrť proti imperialistickým votrelcom. " Károlyi však rozpútal sily, ktoré mu prerástli cez hlavu. "Sociálni demokrati a komunisti sa zišli druhého dňa, 21. marca, k poradám, pri ktorých komunisti sa ukázali stranou výbojnou a sociálni demokrati stranou rozpačitou a ustupujúcou:" Pod komunistickým vplyvom bolo uznesené prijať ponuku, avšak utvoriť vládu nie sociálnodemokratickú, ale sovietsku. Odstupujúcu vláda nemala už môcť na tom niečo zmeniť, pretože komunisti sa zatiaľ zmocnili zbraní a namierili delá na vládne budovy. Deputácia socialistov odobrala sa do väzenia, v ktorom bolo zatvorené niekoľko komunistických vodcov, medzi nimi Béla Kun, a spísala s nimi prevolanie k proletariátu. " V prevolaní sa hovorilo, že sociálni demokrati a komunisti splývajú v jednu stranu a ujímajú sa môcť menom proletariátu, že vládnuť budú robotnícke, vojenské a sedliacke rady, a že voľby do Národného zhromaždenia sú zbytočné a nebudú sa konať. Oznamoval sa tiež vznik proletárskej armády, ktorá v spojení so sovietskou armádou porazí "imperialistov Dohody" a vráti Maďarsku "stará územia" - teda aj Slovensko. Károlyi pochopil, že sa mu veci úplne vymkli z rúk, a vzdal sa prezidentského úradu. Komunista Béla Kun bol slávnostne vyvedený z väzenia a stál na čele nového režimu. Nechal rozoslať telegram, nazvaný "Všetkým" , Kde okrem iného oznamoval: "Parížska mierová konferencia rozhodla sa vojensky obsadiť takmer celé územie Uhorska, považovať demarkačnú líniu za konečnú politickú hranicu, a tak znemožniť vyživovanie a zásobovanie revolučných Uhier. V tejto situácii zostal uhorskej revolúciu jediný prostriedok k záchrane: diktatúra proletariátu, vláda robotníkov a chudobných sedliakov. " Susedom Maďarska muselo byť jasné, že vojna je na spadnutie. Celý priebeh prevzatí moci maďarskými boľševikmi "Zreteľne napovedá, do ako veľkej miery mal maďarský boľševizmus nacionálny charakter a ako bol priamo plodom urazenej národnej pýchy." Vrchný veliteľ maďarskej Červenej armády Wilhelm Böhm neskôr napísal "aj keď revolúcia zdanlivo brala na seba formy sociálnej revolúcie, vo svojich vonkajších formách, vnútorných javoch aj vo svojom výbuchu bola naskrz nacionálne boľševická." Revolučná maďarská vláda začala znárodňovať továrne, bane a banky. Skonfiškovala pôdu nad 40 hektárov. Presadzovala tiež úplné zoštátnenie kultúry a školstva, zaviedla stanné právo a revolučný teror s fyzickou likvidáciou odporcov. Takzvaný červený teror vykonávala tajná polícia, revolučné tribunále a pololegálne špeciálne oddiely ako bola napríklad asi dvestočlenná skupina mladíkov odetých v kožených plášťoch, ktorí si hovorili Leninovi chlapci či tiež leninskej mládež. Počet popravených je odhadovaný na niekoľko stoviek. Maďarská republika rád sa ocitla v konflikte s Československom a Rumunskom, a to primárne kvôli územia. Československá armáda sa vtedy ešte len budovala a bola riadená dosť diletantsky. Na vojnovom poli teda žiadnych úspechov nedosiahla, naopak. Keď maďarská Červená armáda prešla v máji 1919 do protiútoku, postupovala veľmi ľahko vpred. 2. júna padli Nové Zámky, 6. júna potom Košice. Na obsadenom území vznikali orgány revolučnej moci - robotnícko-roľnické rady a direktória. Na obsadených územiach južného Slovenska vznikla Slovenská republika rád so sídlom v Prešove. Vedenie Maďarskej republiky rád sa týmto spôsobom pokúsilo rozšíriť územie pod svojou kontrolou, navyše v nádeji na spojenie so sovietskou mocou na Ukrajine a v Rusku. Avšak sovietska Červená armáda bola v tom čase plne viazaná v občianskej vojne, a jej priama podpora bola teda nepravdepodobná. Revolučný výkonný výbor slovenské republiky rád menoval 16. júna v Prešove jedenásťčlennú revolučnú vládu pod predsedníctvom českého komunistu Antonína Janouška. Ten potom 18. júna telegrafoval do Prahy: "Dnešným dňom vyhlásil proletariát na slovenskom republiku rád; ujali sme sa moci, opierajúc sa o robotníctvo a ozbrojenú radu proletariátu ... Výslovne vyhlasujeme, že Slovensko dnešným dňom náleží výhradne slovenskej robotníckej triede " Dcére československého prezidenta Alice Masarykovej poslal Antonín Janoušek list, v ktorom zhrnul svoje politické ciele: " Váš otec, slečna doktor, stavia, a ja borím. Borím preto, že stavba je vybudovaná na starej imperialisticko-kapitalistickej hnilobe. A preto sa mi búračka darí ... Komunistická propaganda získava českých vojakov. Rozvrat v armáde postupuje. Sociálna revolúcia nezastaví sa pred hranicami republiky a bolo by len najväčším záujmom ľudským, aby prevrat aj v Čechách a na Slovensku bol vykonaný pokojne, bez prelievania krvi a míňania ľudských životov. " V liste je vyjadrená túžba po zamatovom prevedení komunistického prevratu, bola skôr vedená snahou urobiť na adresátku dobrý dojem, ale kto bol vlastne Antonín Janoušek? "Pôvodne strojný zámočník, potom novinár, dopisovateľ Kladne Slobody v Budapešti. Keď vznikla v marci 1919 Maďarská republika rád, stal sa šéfom jej československej sekcie. Potom, čo maďarská Červená armáda obsadila väčšinu Slovenska, postavil sa 16. júna v Prešove do čela slovenskej republiky rád. Lenže tá neprežila odchod červených Maďarov. Na jeseň 1921 potom ponúkol z väzenia úradom pomoc pri potlačení pokuse Karola Habsburského o puč v Maďarsku. Po prepustení z žalára emigroval v roku 1923 do Sovietskeho zväzu, kde sa neskôr stal členom boľševickej strany a do smrti v roku 1941 vykonával najrôznejšie hospodárske funkcie nevalného významu. Roku 1959 dostal in memoriam Rád republiky. Jeho syn bol dôstojníkom NKVD a brutálnym vyšetrovateľom Štátnej bezpečnosti. Janouškova vláda slovenské republiky rád vydala výnos o zospoločenštení výrobných prostriedkov, znárodnenie tovární nad 20 pracovníkov, veľkostatkov a peňažných ústavov. Vypracovala plán na vytvorenie nových výrobných vzťahov v poľnohospodárstve, zastavila činnosť normálnych súdov a nahradila ich "revolučnými tribunálmi" , zoštátnila školy, zriadila slovenskú "Červenú armádu" a bezpečnostný zbor "Červená stráž" . Kvôli krátkej dobe trvania tohto štátneho útvaru sa však spomínané komunistické opatrenia našťastie nemohli uskutočniť. Béla Kun, Antonín Janoušek i ďalšie vtedajší revolucionári dúfali, že sa revolučný požiar rozšíri na celú Európu, a že práve vďaka tomu zvíťazí. Očakávali napríklad, že nepokoje vypuknú aj v priemyselných oblastiach českých krajín, hlavne na Kladne. To sa však predsa len prerátali. V Rusku bola Červená armáda tiesnená intervenčnými armádami, a záujmy sociálnej revolúcie sa v Európe často krížili s nacionalizmom či s vlastenectvom. "Keď Maďari vtrhli na Slovensko, rozhostila sa vo väčšine slovenskej ľavice bezradnosť. Uznávala, že je príliš neľahko rozprávať ohrozenému národu právo na obranu. Nebola ešte komunisticky tak vyspelá a odhodlaná, aby bezohľadne postavila záujem revolúcie nad záujem nového a veľkou časťou robotníctva s radosťou uvítaného štátu. Dr. Šmeral stál na čele deprimovaných. Maďarská ofenzíva mu bola krajne nepríjemná, pretože správne predpokladal, že nakoniec posilní v Československu nacionalizmus a sťaží víťazstvo socializmu. Vyslal zvláštneho posla ku Kunovi, aby mu vyložil tento názor a aby ho prosil o zastavenie útoku, ktorý činí pozíciu radikálnych socialistov v Československu nemožnú, V tom čase bol zásadný spor, ktorý vtedy rozdeľoval predstaviteľov komunistického hnutia. Tí sa delili na radikálnych maximalistov, ku ktorým patril aj Béla Kun, ktorí hodlali rozpútať celoeurópsku revolučnú vlnu stoj čo stoj, a na pragmatickej realistami, medzi ktoré treba radiť predovšetkým Vladimíra Iľjiča Lenina. Realisti brali viac do úvahy reálnu situáciu a zastávali názor, že je potrebné skôr upevniť moc tam, kde sa jej boľševici zatiaľ dokázali chopiť, získať čas, nabrať sily a s útokom počkať na priaznivejšie situáciu. S Maďarskou republikou rád nakoniec, keď sa jej nedostalo pomôcť ani od ruských boľševikov, ani potrebné od komunistického povstania na Kladne, urobila rázny koniec Dohoda, teda víťazné mocnosti prvej svetovej vojny. Do čela československej armády bol postavený francúzsky generál Pelle. Obnovil disciplínu, rázne si vynútil dostatočné zásobovanie a požadoval rumunskú protiofenzívu. Dohoda navyše zakročila tvrdo diplomaticky a zaslala do Budapešti nótu žiadajúcu stiahnutie maďarských vojsk zo Slovenska. Pod sústredeným náporom československých a rumunských vojsk spojených s tvrdým postojom Dohody museli Maďari ustúpiť a 24. júna 1919 uzavrieť v Bratislave mier, podľa ktorého sa maďarské vojská museli stiahnuť zo slovenského územia. S ich odchodom zanikla 7. júla aj Slovenská republika rád. Diletantsky vedená vojna si však na československej strane vyžiadala životy 1018 vojakov. Navyše v praxi preukázala, že organizácia a pôsobenie novej československej armády budú narážať na početné, predtým nepredpokladané problémy. "Vrelý politický zväzok so západnými mocnosťami, nie vlastná sila, rozhodol tento boj v prospech Československa," Maďarská republika rád vydržala len do 1. augusta. Toho dňa ešte ohrdnutý Béla Kun na poslednej schôdzi svojej vlády predniesol: "Proletariát neopustil svojho vodcu, ale sám seba. ... Chladne a pokojne musím konštatovať: diktatúra proletariátu je zvrhnutá. ... Teraz vidím, že sme sa nadarmo pokúsili vychovať proletariát tejto krajiny k sebavedomým revolucionárom. Tento proletariát potrebuje najbezohľadnejšiu, najstrašnejšiu diktatúru buržoázie, aby sa stal revolučným. " Keď takto oznámil, že maďarský proletariát ešte nedorástli k revolučným výšinám, utiekol Béla Kun do Rakúska, a Maďarská republika rád tak po 133 dňoch prestala existovať. Vládu v Maďarsku sprvu, na pár dní, prevzal kabinet Gyuly Peidla, sociálneho demokrata a odborárov, ktorý zmenil meno štátu na Maďarskú ľudovú republiku. Lenže ani tým dramatické zmeny v Budapešti neskončili - začiatkom augusta vtiahli do maďarskej metropoly rumunské vojská. Dohoda prinútila Peidlovu vládu na odstúpenie a za "správcu zeme" vymenovala vojvodu Jozefa Habsburského. Faktickú moc však začal preberať admirál Miklós Horthy , ktorý sa stal veliteľom maďarskej Národnej armády a zaviedol v krajine "biely teror". Počty obetí bieleho teroru sa odhadujú rádovo na niekoľko tisíc. Medzi obeťami sa nachádzalo aj veľa Židov, ktorí tak úplne nevinne doplácali na skutočnosť, že mnoho maďarských komunistov, vrátane Bélu Kuna, bolo židovského pôvodu. 1. marca 1920 potom parlament vyhlásil Maďarské kráľovstvo , ktorého regentom sa stal práve Miklós Horthy. A aké boli ďalšie osudy vodca Maďarskej republiky rád, Bélu Kuna? Najprv utiekol do Rakúska, potom sa mu ale podarilo dostať sa do Ruska. Tam stál na čele oblastného revolučného výboru na Kryme. Z tejto pozície údajne prikázal zabiť tisíce príslušníkov tamojších etnických menšín. Údajne tiež nechal pozabíjať desaťtisíc zajatých bielogvardejcov. V tridsiatych rokoch bol však počas Stalinových čistiek obvinený z trockizmu a popravený.

Komentár môžu písať iba prihlásení užívatelia.
prihlásiť / registrovať