Do závoja halím sa,
chodím, ako čierna vdova,
skrývam svoju tvár.
Túžim hladieť do ďaleka,
však moje oči boja sa.
Cnie sa mi za jasným ránom,
keď sa znovu pozriem do zrkadla,
zahladím sa do svojho Ja.
Uvidím oči, ligot v nich
to svetlo, čo prichádza.
Teraz otváram mu bránu,
cítim, mám na duši ranu.
Chcem zomrieť? Chcem žiť?
Je šťastie mať zrkadlo,
zrkadlo lásky a pravdy.
Nie, nie som čierna vdova,
som kvet života a navždy.
Napriek tomu, že tu sa už viac jedná o počítačovú animáciu ako o fotografiu v pravom zmysle slova, má to hlavu aj pätu. Hodil by sa aj názov "Černokňažníčka z rozprávky".
prihlásiť / registrovať