Fikcia Zazitok z minulek noci. Sedim na nahrobnom kameni a nastavujem si clonu a cas na mojom fotaciku.Hadam ze sa mi podari spravit par peknych nocnych zaberov.Nie je prijemne sediet sam o plnoci na starom cintorine.Vsetko muz mam nastavene...tazko mi ide zaostrit,je tu velmi slabe svetlo.Len cez bujny porast borovic sa prediera chladne mesacne svetlo.Ale par zaberov uz mam.Som tu uplne sam,len stare,velmi stare nahrobne kamene mi robia splocnost.Ale som tu urcite sam? Co to bolo?Za mnou je pocut praskot tenkych konarikov.Alebo sa mi to len zdalo?Nie...prichadza to blizsie...V krku citim velku hrcu,v hrudi ma nieco velmi tlaci,tazko sa mi dycha.Uz to nie je len praskot...priblizuje sa to,uz je pocut hlasne dychanie,ba priam chrcanie.Nevladzem sa pohnut,toboz nie otocit.Na cele mi vystupili kvapky potu,napriek chladu,ktory tu vladne. Zrazu pocitim tupy uder do zatylku,padam,neviem kam,stracam vedomie,prepadam sa do bezodnej tmy... Vsade vokol je plno ludi.Sedia na pomnikoch,na zemi a,,zivo" diskutuju.Asi tu uz nemam co robit.Zoberiem si moj stary,dreveny,ale velmi kvalitny stativ,na ktorom je prichytena verna kamaratka zrkadlovka, a pojdem,som tu zbytocny,nikto si ma nevsima. Ale co sa to deje...siaham po mojom drevaciku...ruka mi prejde do prazdna.Opakujem to jeden krat,desat krat,tisic krat.Chyta ma hroza a panika.Vokol mna vrava utichne a vsetci sa zahladia na mňa.A v tom som to zbadal.Ich pohlady...v ociach ziadna iskra...len sama prazdnota,bezducha tma.Bolo mi do placu.Este posledny krat som pomalym pohybom chcel vziat moju vernu spolocnicku-zrkadlovku...ale bezvysledne.Pane boze,co sa to so mnou stalo,kde som,co som?Nie,to nie je pravda..ja nechcem....nie.....nieeeeeeeeeeeeeeeee..........! Prijemny slnecny den priatelia:-)