V nepreniknuteľnej húštine siedmich miliárd vôlí blúdim. Padám, tápem, presadzujem, chcem, dusím, manipulujem. Nedávam (sa), beriem. Vymieňam. Výhodne pre mňa. ja som. Kvapka svetla osvieti tmavé zákutia mojej duše. Strácam Ho a znova nachádzam. Prehliadam, odvraciam sa. Svetlo páli. Odhaľuje, usvedčuje. Hreje. Najtmavšou húštinou je moja vôľa. Adamov les. Adam, kde si? Eva z vedľajšieho lesa počuje to isté volanie, tiež však nepozná odpoveď. Sedem miliárd tmavých lesov. Brvno v oku. Príď kráľovstvo moje, buď vôľa moja. Umieram na tmu. Pred Jeho páľavou (svetlom) nič sa neukryje. Vďaka TI za pominuteľnosť MÔJHO kráľovstva a smrteľnosť MOJEJ vôle.