Nahrajte fotku z vášho zariadenia

Dnes je to presne 9 rokov... ( 27. augusta, 2009 )

Spomienka na tento den pred 9 rokmi... Za brieždením Konečne som zaľahol tešiac sa na skoré ráno, keď budem môcť vychádzajúce slnko na oblohe uvidieť a nafotiť ako sa plazí po strmých skalách Mt. Hoodu, ktorý sa vynáral z Trilliumského jazera. Ešte dlho som sa prevracal zo strany na stranu, aby som našiel tú správnu polohu, lenže sa mi to v túto noc akosi nedarilo. Konečne som zaspal ale nie ani nadlho, lebo naša Luci, perzská biela mačička si ľahla na moju tvár a chcela byť len so mnou. Zase som sa snažil zavrieť oči, lenže Luci chcela, aby som sa jej venoval a tak sa ku mne začala túliť. Jej kožúštek bol veľmi jemnučký, a teplúčky a tak som ju nemohol odmietnúť. Znovu som sa zobudil hoci neboli ani tri hodiny ráno. Nadomnou videl som len biele malé čudo a lesklé guličky od mesačného svitu, ktoré si ma pozorne obzerali. Mal som pocit, že si ma chcela podmaniť a otroka zo mňa urobiť. Priadla pritom veľmi hlasno a začala sa túliť ešte viac. Nemohol som a tak som neodolal. Pohladkal som ju pekne a ona sa pritúlila a priadla ešte hlasnejšie. Už som aj tak spať nemohol, tak som sa v mysli začal pripravovať na dnešný výlet, ktorý som plánoval. Vytiahol som sa z postele a Luci si ma ešte stále obzerala. Ešte ma predtým asi takto nevidela a tak oči zo mňa nestiahla. Mala ich akosi prilepené na mne a darmo som sa snažil ako to bolo len možné, nepodarilo sa mi to. Čas letel a ja som sa musel obracať, aby som to stíhal. Nakoniec sa mi podarilo z bytu ubzíknuť aj s brašňou v ktorej som mal objektívy a fotoaparát. V nej tiež samozrejme rôzne filtre ale hlavne ten polarizačný, ktorý je tak prepotrebný pri fotení pri odrazoch vody a oblohy. Stojan som mal už v kufri auta. Dvere na garáži som len veľmi pomaly vyťahoval, aby škrípajúce moju manželku nezobudili. Za necelú hodinku aj ona vstávala a potom sa pripravovala vždy do práce. Ulice na mňa prázdnotou všade zívali a ja som sa stal zrazu samotár na šírom poli. Semafory boli mimoriadne tolerantné v toto ráno, pretože nikde som nemusel dlho čakať a za pár sekúnd som mal vždy zelenú. Nikde nikoho ani živej duše na ulici som nevidel po dlhú dobu, čo som sa presúval na Powell Boulevard smerom na východ. Asi po desiatich minútach som dorazil na diaľnicu číslo 26 Východ a až tu som zočil prvé vozidlá. Nebolo ich veľa a za prvú polhodinku som ich videl toľko, že na prstoch jednej ruky by sa dali zrátať. Slabšie už vidím, hlavne v noci, a tak si vždy nájdem niekoho, kto ma bude viesť do neznáma. Vyčkal som si na veľký nákladiak firmy supermarketu Safeway a nechal som ho nech ma predbehne. Ten to s radosťou urobil a tak som mal pred sebou niekoho na koho som sa mohol spoľahnúť. Držal som sa za ním dobrú stovku metrov, aby mi neblokoval výhľad a naviac dostatočne ďaleko na to, že keby náhodou zrazu zabrzdil, aby som aj ja stihol bezpečne zastaviť a vyhnúť sa kolízii. Bol som okolo sto kilometrov od mojej hory, takže som cestoval vyše hodinky a pol. Už som bol pekne ďaleko, keď tu som pocítil stúpanie, ktoré sa výrazne zvyšovalo. Zákruty sa začali taktiež viac hlásiť a tak som musel trošku brzdiť tátoša môjho, aby ma do priepasti niekde nestiahol. Prvé svetlá sa v diaľke začali mihať a ja som dorážal do svojho miesta, ktoré som tak dobre poznal. Bol to Government Camp, kde som chcel na chvíľu vyčkať, kým sa slniečko začne štverať spoza vrchov a nakúkať dole. Zaparkoval som na mieste odkiaľ som mal dobrý výhľad. Parkovisko bolo takmer prázdne, takže výber som mal dobrý. Vyčkával som ešte chvíľu v aute pri príjemnej hudbe z rádia, ktoré si vždy púšťam a je mojim výborným spoločníkom už po mnohé roky na cestách. Bez neho si ani neviem predstaviť, ako by som mohol vôbec existovať. Cítim sa v jeho spoločnosti vždy veľmi príjemne a akosi aj kľudnejšie. Občas sa s ním aj rozprávam ale iba v tom prípade, keď mu odporujem za to, čo práve vypustilo do éteru. Väčšinou sme ale najlepší priatelia ako i v toto ráno. Však mi vyhrávalo tie najkrajšie melódie z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych. Pootvoril som si okno na chvíľu a vpustil čerstvý vzduch dovnútra. Zrazu som pocítil tú nádhernú vôňu snehu a ihličnanov. Bol to ten najpríjemnejší prírodný deodorant, ktorý mal i magickú silu a celého si ma ihneď aj podmanil. Nevydržal som dlho v aute a vyskočil takmer z neho, aby som si mohol užiť tej nadhery. Nozdry sa mi otvárali ako žrebcovi, keď zacíti kobylku nablízku. Zatriasla ma i zima trošku a tak som sa poponáhľal do auta, kde bolo tak teplúčko a príjemne. Sedel som tam asi ďalšiu polhodinku a tma nechcela nejako odísť. Krájať nožom by sa dala čo tak hustá a nepriesvitná bola. Nad hlavou hviezdy som zrazu všimol si ako sa trblietali. Hneď bolo všade viac svetla, len slniečko ešte spalo a neponáhľalo sa z izbietky svojej výjsť. Chvíľu som váhal a nakoniec som sa rozhodol, že si odskočím do reštaurácie, ktorá bola hneď kúsok odomňa. Už som tu nejaký čas nebol a tak som pomaly po schodoch vyšiel hore priamo ku vchodu. Mrkol som do okien ale nikoho som tam nevidel. Vonku ceduľka neónová svietila, že je otvorené a tak som sa trochu znepokojil, či to je vôbec pravda. Pomaly som otváral dvere a pozeral, či tam je niekto, čo mi pomôže. Pozdravil som a v tom okamihu z vysokej stoličky človek takmer padol na zem na smrť vystrašený a začal koktať, " Čo si dáte na raňajky? " " Dal by som si šálku kávy a šišku s džemom. " " To je všetko!!!? " prehlásil akýsi namosúrený. " Áno, to je všetko! " Vedel som, čo si dám, takže mi menu nemusel dávať. Netrvalo to dlho a všetko mi priniesol. Chcel som väčšiu šálku na kávu ale on mi ju nechcel dať, že väčšiu nemá. Nerozumel som tomu a mal som pocit, že je trochu neprimerane neslušný. Vyzeral dosť ospatý a asi aj preto bol podráždený, lebo som ho zobudil. Príjemne som sa tu ani aj tak necítil a tak som sa s raňajkami trochu poponáhľal. Išiel som zaplatiť a podišiel k pokladnici, kde už akosi netrpezlivo postával. Vyučtoval mi cenu a ja som mu platil dvadsať dolárovkou. Môj účet bol päťdolárový, a všimol som si, že mi dosť pomaly a kalkulovane vydával. Najprv na pult položil dve päťdolárovky a potom päť jednodolároviek. Veľmi som sa čudoval, prečo to tak robí ale dlho mi to netrvalo. Vedel som, že očákaval za svoju hroznú a mrzutú obsluhu aj sprepitné. Bohužiaľ, dnes to nebolo jeho ráno a ja som tiež bol šokovaný trošku, takže z tých pripravených jednodolároviek ani jednu nedostal. Porúčal som sa s veľkou radosťou, že ho už nebudem tak skoro zase vidieť. Ešte som nejakú tú minútku pobudol v aute, ale tiež som bol už nervózny, aby som neminul východ slnka a tak som sa radšej pobral cestou dole k jazeru. Cestička bola pekne vysvietená reflektormi môjho auta a tak som pozorne sledoval, či niekde jeleňa alebo srnu nezočím. Bolo to vždy samozrejme ich tu postretnúť skoro ráno, keď vodu šli piť do blízkeho jazera, ktoré bolo už asi len niečo okolo polovice kilometra odtiaľto. Nepostretol som ani živej duše a tak plávajuc som sa až k jazeru autom mojim doplavil. Na parkovisku bolo iba jedno vozidlo, ktoré tu nejaký rybár zaparkoval a pobral sa loviť. Vytiahol som si všetko, čo som potreboval, hlavne som nesmel zabudnúť na stojan, bez ktorého by som ani fotiť niekoľkosekundové expozície veľmi nemohol. Presunul som sa na múr jazera, ktoré tam bolo umelo vybudované, kvôli zachytávaniu vody a taktiež aj kvôli zdravšiemu okoliu. Bola ešte stále veľká tma, keď zrazu niekto okolo mňa prechádzal. Hneď som sa tej osobe pozdravil ale opätovania som sa nedočkal. Bol to ten rybár, ktorý mal neďaleko pripravené udice a vyčkával na tú najväčšiu rybu. Urobil som prvé dva zábery do totálnej tmy a samozrejme na obrazovke som ani nič nemohol vidieť! Postupne som stláčal spúšť a čakal na tú zlatú guľu, ktorá by mala objať túto obrovskú horu. Fotil som tam nejakú dobu a zábery len tak pribúdali. Bola ich už dobrá stovka ale slnce sa nechcelo akosi na tú moju horu vyštverať. Iba lúče zboku som mohol vidieť. Zrazu som mal už takmer dvesto záberov zakódovaných a slnka nikde. Vedľa postával s fotoaparátom ďalší nadšenec fotografovania, s ktorým som aj nadviazal družnú konverzáciu a po takmer dvoch hodinách, čo sme tam spoločne zápasili o najkrajšie zábery, mi s kľudom oznámil tú smutnú správu, že tu nikdy slnce neuvidím, lebo ono tu nikdy nechodí. To aby som šiel k Mirror Lake - Zrkadlové jazero, ktoré je iba kúsok ale prístup k nemu v noci je dosť komplikovaný. Nešťastný zo všetkého som sa nie v najlepšej nálade poberal domov takmer ráno okolo ôsmej a potom ešte som sklamaný musel merať okolo 110 kilometrov. Neúspešný a Porazený...

Komentár môžu písať iba prihlásení užívatelia.
prihlásiť / registrovať
Inkognito

Takyto si Ty spisovatel? Zaujimave story, velmi pekne prostredie to tam je okolo Mt. Hoodo... A asi vacsine z nas sa pritrafilo nieco podobne pri foteni, ked veci nesli zrovna podla ocakavania ;)

golopeter

Začítal som sa do príbehu v živote jedného fotografa, to je aj výpoveďou ako sa chytajú fotečky na " udičku " objektívu. 📷👍👍👍⭐⭐⭐⭐⭐

Tiger

k PP: HDR HDR HDR!!!... another words: High Dynamic Resolution Post process is essential in this light conditions... Cheers.. NICE STORY ;-)

chocan

pekné

whitehill

John ( Janko ) super spomienka aj s doprovodným komentárom..............*****

J.BOND

fajn ...

Jano0626

Srdecna vdaka Ti, Loxodonta! :)

Loxodonta

Aj napriek všetkému krásny záber