Niektoré fotky sú len pekné obrázky. A niektoré majú svoje príbehy, kedy sa pod fotkou oplatí stratiť slovko, či dve. 5:05 brightonského rána. So Špakom sme si zbalili "nádobíčko" a vyšli sme si pofotiť pár záberov k pobrežiu. Svetlo bolo nevhodné na nejaké ranné plážovky. Prvého človeka, ktorého som na pobreží stretol, bol tento muž neurčitého veku. Kráčal veľmi opatrne. Niesol pre seba a svojho priateľa, ďaľšieho bezdomovca, dva plastikové poháre horúceho čaju. Scéna mi úplne udrela do očí. Žiadne alkoholové opojenie. Len dva spacáky na móle a muž s čajom v rukách. Poprosil som ho, či si ho možem odfotiť. Nepovedal ani slovo, len veľmi nesmelo prikývol. Mal najplachejšie oči, aké som kedy videl. Nikdy sa na mne nezastavili...blúdili. Urobil som len jeden jediný záber. Po ňom som si vybral peňaženku. Mal som v nej len jednu kovovú libru, pozostakok z večerného parkovacieho automatu. Nakoľko mal (možno) George plné ruky, sám som mu ju vložil do vrecka bundy. Poďakoval som sa mu a George sa mi asi dvojcentimetrovo uklonil hlavou. Potom zas opatrne vykročil k spacákom. Niektoré životy by si určite zaslúžili rozpísať viac, ako len krátky popisok pod fotkou. Prípadne ani fotka nie je schopná načrieť pod zvráštený povrch ľudskej tváre...lebo niekedy sme len vpustení pred tú bránu ľudských očí. Možeme byť nimi fascinovaní, okúzlení...ale pravda býva úplne iná... Želám vám pekný piatok... Ešte k dofke...nechcel som, aby bola postava izolovaná od prostredia, v ktorom sa nachádza za "normálnych" okolností...