Skoro rano sme sa vsetci chalani stretli na hlavnom nadrazi v Bratislave a na perone uz cakal na nas vlak. Velka cierna lokomotiva s obrovskom cervenou hviezdou vpredu bola este stale napajana vodou z hadice, ktora bola mierne v strede ohnuta. Po chvilke rusnovodic odskusal aj masinu svoju slapnutim na pedal. Obrovsky kudol bieleho dymu sa vychrlil z utrobia kominu zelezneho tatosa. Postupne sme vsetci nastupili a mohla sa zacat nasa dlha cesta do Kralovian. Poobede sme uz stali v Kralovanoch na stanici a cakali na spoj Oravskeho motoraciku do Trstenej, kde bola aj konecna stanica a miesto nasho pobytu. Sceneria popri trati bola mimoriadne okuzlujuca. Tiez Oravsky hrad bol niecim mimoriadnym, ked sme popod prechadzali a nakoniec tam aj vlak na okamih zastavil. Kazdy ocami zamieril do vysav, aby ho lepsie videl. Vzbudzoval velky respekt a tajomnost z neho len tak srsila. Po prichode sme to mali iba kusok zo stanice popri trati. Presli sme popri viadukte, pod ktorym viedla asfaltka do Brezovice. Na ihrisku skoly bola aj nasa ubytovna, kde sme v ten vecer dobre usinali po celodennej unavnej ceste...
Na ranajky a obedy sme chodievali do mesta, kde bola kuchyna a jedalen hned za hotelom Rohac v nizkej budove. Desiaty, olovranty a vecere sme dostavali suche a zapijali sme to vodou so sirupom. Cez den sme chodievali do lesov ponize nemocnice, kde sme zbierali cucoriedky, jahody a kuriatka hlavne, lebo tie sme najlepsie poznali. Nosievali sme si v ruksakoch aj nieco zajest. Pecen dobreho oravskeho vonaveho chlebika, syr stanglovy, salamu a pitie. Ruksaky boli velmi kvalitne s celtoviny a na potahoch bol zlty filc ozdobovany. Veruze dobre sa niesli, ked na ramena netlacili a nesposobovali bolest. Po zbere lesnych plodov sme sa zase domov pobrali a pani kucharky nam vzdy dobru prazenicu s kuriatkami urobili. Ako dezert sme vzdy mali cucoriedkovu a jahodovu sladucku penu. Po dobrej veceri sme sa pobrali do baraku a kedze este svetla trochu bolo, hravali sme sa na ihrisku. Tesne vedla baraku bol odstaveny zhoreny nemecky nakladiak z II. svetovej vojny. Volant mal este funkcny ale bol bez kolies a len si tam pomaly chradol. Kazdy chalan si chcel trosku zavrcat a zatrubit i ked to bolo iba svojimi vlastnymi ustami. Spokojne sme usinali za zvuku svrckov z travy a
v nedalekom jarku zabky do koncertu na dobru noc pridavali svojim kvakanim...
@Jupiter, tak trosku. Vedla kostola bol kedysi holic, tak nas tam aj vystrihali, aby sme mali letny na kanadsky travnik, alebo sa tomu hovorievalo aj dohora vtedy aj...:)
Do hotela Rohac sme si obcas odskocili na zmrzlinu, ktoru davali priamo pred nim. Uz som to tu predtym spomenul, ze sme boli ubytovani v baraku v priestoroch vtedajsej Jedenastrocnej strednej skoly, teraz uz Hattalove Gymnazium. Skolnikmi vtedy boli manzelia Meresovci, tak sme k nim obcas chodili. Somenul som aj pana profesora Kociana, ktory tam hned vedla skoly aj hned byval. Cervene sladucke a stavnate ribezle padlo aj za obet, ked sme cez plot preliezali...:)
Aby som este doplnil, to leto 58' bolo velmi horuce, tak sme chodievali tadeto zadom aj k priehrade cez lesik, kde bola studnicka s pramenistou vodou a tam sme si vzdy uhasili smad. V priehrade sme sa potom vzdy dobre vykupali a navecer sme sli zase peso domov. Bol som takto asi trikrat, pretoze predsa to bol pekny kusok a tak sme potom chodievali radsej do Oravice ponize nemocnice. Odtial to bolo iba kusok na kopceky, kde uz lieskove orechy dozrievali a pri mensom ohniku sme spievavali partizanske piesne. Uz som ich aj zabudol. Tuto jednu si pamatam doteraz, Ticha noc tmava noc krasna je, partizan na horach bojuje...
prihlásiť / registrovať