Už z pohľadu na túto koláž fotiek je jasné, čo je mojím cieľom. Všade sa o ňom hovorí. Médiá kypia. Prišiel koronavírus. Nastala doba rúšková. Na úplnom začiatku sme boli s rúškami veľmi opatrní. Buď sme ich nenosili, lebo sme si koronavírus nepripúšťali, alebo sme len nechceli byť trápni a nechceli sme, aby si ľudia o nás mysleli, že sme chorí. Potom vyhlásili, že rúška sú povinné. A ľudia to naozaj zobrali vážne. Len málo ľudí som videla bez rúšok. Ale predsa boli aj takí. Vlastne existovali a asi stále aj sú dve skupiny ľudí. Jedna skupina dodržuje všetky nariadenia, no aj vlastný rozum im hovorí, že rúška sú užitočné a naozaj nás aj naše okolie chránia. Vedia, čo je dvojmetrový odstup a tiež používajú rukavice alebo aspoň dezinfekčný gél na ruky. A potom je druhá skupina ľudí, ktorým je všetko jedno. Doslova. Majú pocit, že koronavírus sa ich netýka a oblúkom sa im vyhýba, tým pádom im je rúško na nič. Obe skupiny po sebe zazerajú a tí z TEAMu RÚŠKO radšej prejdú o sto metrov viac,