Mali sme pekne dlhý deň, ale nič mi v tom nebránilo, aby som šiel navštíviť môjho dobrého priateľa a spolužiaka z detstva do Námestova. Bol veľmi rád, keď som sa z ničoho nič zrazu objavil u nich vo dverách. Zvítali sme sa akoby sto rokov sme sa nevideli. Po osviežení ma pozval navečer do námorníckej putiky neďaleko prístavu. Strávili sme tam peknú chvíľu a potom nadránom sme sa rozhodli, že pôjdeme domov. Autobusy tak skoro ráno ešte nepremávali a tak nám nič iné nezostávalo len ísť pešo. Bola to nekonečná túra, lebo on bol sťatý ako hrom. Musel som ho podopierať, aby nebodaj nespadol na zem. Konečne sme dorazili k ním domov, kde všetci spánkom spravodlivých už spali a v obývačke sme sa potom usalašili. Určite sme museli chrápať ako slony, pretože pred obedom nás jeho mamička prebudila s rozvoniavajúcou kávou. Zostal som u nich potom ešte niekoľko dní...